Hlavné menu
Úvod
Zoznam pamiatok
Kaštiele a kúrie
Historické vily
Hrady a zámky
Hradiská a veže
Meštianske domy
Ľudová architektúra
Technické pamiatky
Skanzeny
Mestské rezervácie
Slovenské jaskyne
Slovenské kúpele
Ostatné pamiatky
><
Slovník
Odporúčaná literatúra
Dobové fotografie
Staré mapy
Filter krajov
Filter okresov
Najnovšie pridané
Rača Pálfiho kúria (Barónka)
Malacky Malý kaštieľ
Kaštieľ Mon Repos Plavecký Mikuláš
Kaštieľ Veličná
Kaštieľ Jasenová
Najprezeranejšie
Barokový kaštieľ vo Veľkom Bieli
Veľký Biel Kaštieľ (Barokový)
Kaštieľ Beladice
Kaštieľ Beladice
Hrad Hrušov
Hrad Hrušov
Partneri projektu
Úvod arrow Články arrow Bratislavský Zámok
Tlačiť E-mail

Bratislavský Zámok

ImageBratislava! Naša slovenská Bratislava! Zapadla tu kedysi Slávov sláva, ale len na čas, lebo spravodlivá Prozreteľnosť zatočila kolesom osudu a zas „zasvitla tu Slávov sláva".

Bratislavský hrad! Stojíš hrdý, nepokorený, mohutný sťa nejaký nezlomný boha­tier. Mnoho víchríc a búrok sa prevalilo cez teba, ale ty stojíš pevne a tvoje múry vzdorujú nezlomné všetkým nárazom víchrice a búrky! Stojíš sťa mocný a nepod­dajný titan! V minulosti si bol strážcom a ochrancom svojho okolia a dnes si pomní­kom nášho obdivu. Túžime po tajnostiach tvojej dávnej minulosti, veď naši sloven­skí predkovia kládli tvoje základy a bránili ťa statočne pred nepriateľskými útokmi.

Vznik hradu sa stráca v hmlistom dávnoveku. Mnohí historikovia tvrdia, že hrad bol postavený Rimanmi, lebo Rimania mali na pravom brehu Dunaja mnoho vo­jenských táborov. Hovoria, že bratislavský hrad postavili pôvodne zo strategických príčin ako malú pevnôstku, ako akési predmostie na mohutnom toku stredného Dunaja,

 na najjužnejšom bode Malých Karpát, aby slúžil ako strážna veža, z ktorej by sa dozeralo na územie na lavom brehu Dunaja, obsadenom barbarmi.

Je nesporné, že poloha bratislavského hradu je zo strategického ohľadu veľmi priaznivá a významná. Vypína sa nad širokým okolím a je veľmi vhodným miestom pre opevnenie. Aj Rimania to zaiste vystihli a postavili si tu strážište. Domnienku týchto historikov podporuje i okolnosť, že na bratislavskom hrade sa našly tehly so značkou XV. légie.

Bratislavský Zámok
Bratislavský hrad a mesto v XVIII.storočí.Podla rytiny z XVIII.storočia
 

Po rozpadnutí veľkého rímskeho panstva hrad prechádzal z rúk do rúk medzi Kvádmi, Gótmi, Hunmi a Avarmi, ale oni nezanechali po sebe nijakej kultúrnej stopy. Konečne asi v VI. storočí zjavujú sa tu Slovani. Títo utvoria neskôr Veľko­moravskú ríšu a je dokázanou vecou, že v IX. storočí Bratislava je už významným hradom tejto ríše. Z týchto čias pochodí aj staroslovanské meno hradu. Slovanský pôvod okolia dokazuje aj pomenovanie podhradnej osady „Vydrice".

Zaiste nebude bez zaujímavosti, keď spomenieme, ako Nemci a Maďari spotvorili staré slovanské meno Bratislava na Pressburg a Pozsony. Nemci vytvorili z Bratisla­vy Bratislava-burg — Vratislavin — Vratislava-burgium, Predslavas Purg = Press­burg. A maďarské Pozsony pochodí od slovenského Poznaň. V mestskom archíve bratislavskom je dosiaľ neuverejnená listina z roku 1475 a v tejto je pomenovaná Bratislava ako „Oppidum Poznaň". Z toho povstal potom Poson, Požun a Pozsony.

Roku 907 odohrala sa pod bratislavským hradom oná osudná bitka, kde „za­padla Slávov sláva". V tejto nešťastnej bitke totiž porazili z Ázie privandrovaní diví Maďari našich statočných predkov a zničili Veľkomoravskú ríšu. Tu padol údajne aj slovenský knieža Mojmír.

Z prvej polovice XI. storočia máme o bratislavskom hrade zprávy ako o opevne­nom sídle. Nemecký cisár Henrich ho viackrát dobýval. Z takejto jednej príležitosti potápač Zotumnal roku 1052 prevŕtal na Dunaji kotviace nemecké lode, ktoré sa potopily. Keď už obliehanie trvalo dlho, do nemeckého tábora prišiel sám pápež Lev IX. a prinútil cisára, aby sa obliehania vzdal.

Roku 1074 nemecký cisár Henrich IV. zas prišiel pod hrad, aby podporil svojho švagra Šalamúna (syna uhorského kráľa Ondreja) vo vymáhaní jeho nárokov na uhorskú kráľovskú korunu. Šalamún, ktorý v ten čas sídlil na bratislavskom hrade, hrad opevnil a rozšíril. On postavil aj t. zv. „Vydrickú bránu".

Roku III0 obliehal hrad Bratislavu Henrich V., cisár nemecký, ale nepodarilo sa mu ho dobyť.

Bratislava
Plánované,ale nepostavené opevnenia z časov tureckých vojen
 

 

Roku 1146 zaujal hrad knieža Boris, ktorý si robil nároky na uhorský trón, ale ne­skôr ho za veľké odstupné vrátil kráľovi Gejzovi II.

Na bratislavskom hrade sa narodila roku 1207 Alžbeta, dcéra kráľa Ondreja II., ktorá bola po smrti pápežskou stolicou vyhlásená za svätú.

Roku 1241 prepadly mesto Bratislavu z Ázie došlé tatárske hordy, pokúsily sa dobyť aj hrad, ale nepodarilo sa im to. Podhradnú obec Vydricu a predmestie úplne spustošily.

Roku 1261 na bratislavskom hrade uzavrel sobáš český kráľ Pŕemysl Otokar II. s Kunhutou, dcérou ruského veľkokniežaťa Rostislava Michailoviča, ináč vnučkou uhorského kráľa Belu IV.

Roku 1271 dobyl hrad český kráľ Pŕemysl Otakar II.

Po smrti Pŕemysla Otokara II., ktorý padol roku 1278 na Moravskom poli, dostal sa hrad do rúk uhorského kráľa Ladislava IV.

Za panovania tohoto slabého a neenergického panovníka sa vysoká šľachta veľmi

 

zmohla. Mnohí oligarchovia uhorskí podnikali do okolia priamo lúpežné výpravy. Viackrát napadli aj mesto Bratislavu a vojvodovi Aporovi sa podarilo dobyť aj hrad. Neskôr však ho z hradu sami občania vyhnali.

Bratislavský Zámok
Podla rytiny z XVIII.storočia
 

Za panovania kráľa Žigmunda husitské vojsko veľmi často znepokojovalo Brati­slavu, o čom nachádzame veľmi mnoho dát v mestskom archíve. Keď kráľ videl, že od husitov mu hrozí vážne nebezpečenstvo, pokúsil sa riešiť konflikty pokojne, nad­viazal vyjednávanie s vodcom husitských vojsk Prokopom Veľkým. Tak sa uskutoč­nila na bratislavskom hrade pamätná schôdza Žigmunda s Prokopom. Rokovania medzi kráľom a husitským vodcom trvalý celých 6 dní a predsa sa neskončily s úspe­chom. O krátky čas sa zasa pokúsili uskutočniť mier, ale zasa bez výsledku. A v ro­koch 1430 až 1433 husitské vojsko obliehalo Bratislavu ešte niekoľkokrát.

Roku 1435 kráľ Žigmund dal Bratislavu do zálohu moravským purkrabím Prokopovi a Jodokovi. Vymenil ju od nich až o štyri roky.

Kráľ Žigmund, žijúc stále vo veľkých obavách pred husitmi, dal hrad rozšíriť, značne opraviť a opevniť. Prinútil mesto, aby na tieto opravy složilo do rúk vtedaj­šieho hradného kapitána Štefana Rozgoniho 2500 zlatých.

Roku 1436 kráľ Žigmund dal vykopať do hradných skál studňu. Trovy na túto ťažkú a veľkú prácu hradené boly z peňazí hradného väzňa menom Pankusher. Podľa povesti z tejto studne, ktorá siahala niže dunajského koryta, viedla tajná chodba až za rakúske hranice.

Roku 1444 bol hosťom Bratislavy Ján Jiskra z Brandýsa.

Za panovania Mateja (Huňada) hrad bol značne opevnený a okrášlený. On dal postaviť i ozdobnú bránu, ktorú nazval „Bránou Corvinovou".

Roku 1499 snemovaly na Bratislave české stavy. Na tomto snemovaní sa zúčast­nilo 150 českých pánov a bolo tu spísané 80 článkov, ktoré nám história zachovala pod názvom „Zústaní prešpurské". Články boly neskoršie vložené do českých kra­jinských dosák v Prahe.

Po roku 1526, keď Turci porazili pri Moháči spojené kresťanské vojská, pričom zahynul aj kráľ Ľudovít II., vdova po kráľovi Ľudovítovi II. zvolila si za sídlo Bra­tislavu, kam sa presťahovala aj s českým kancelárom Adamom z Tŕebova.

Roku 1536, keď Turci obsadili veľkú časť Uhorska i s hlavným mestom krajiny Budínom, kráľ Ferdinand I. za hlavné krajinské mesto a kráľovské sídlo Uhorska vyhlásil Bratislavu.

Bratislavský Zámok
Korunná veža
 

Za 3oročnej vojny, za panovania kráľa Ferdinanda ÍL, sa vBratislave niekoľkokrát

sišli českí poslovia a rokovali s Gabrie­lom Béthlenom o spojenectve proti krá­ľovi Ferdinandovi. Uzavreli tu aj smluvu, podlá ktorej Bethlen je povinný poslať do Čiech na pomoc ľahké uhorské vojsko.

Roku 1635 hradný kapitán gróf Pavel Pálffy dal hrad prestaviť a vtedy dostal až podnes zachovanú štvorhrannú po­dobu. Hrad priamo kráľovský zariadil. Dolu boly väznice a pivnice, v prízemí komory a veľmi bohatá zbrojáreň s množstvom cenných zbraní a vzácnou sbierkou starožitností. Na hrade bolo aj celkom osobitné oddelenie pre kráľovskú rodinu a jej sprievod. V tomto čase bolo postavené aj štvrté poschodie hradu.

Roku 1712 Karol VI. dal postaviť na hrade t. zv. „Viedenskú" čiže „Karlovu bránu".

Roku 1764 Leopold I. dal postaviť na hrade takzv. „Bránu Tereziánsku". Za panovania Márie Terézie, ktorá sa na bratislavskom hrade niekoľkokrát veľmi rada zdržiavala, hrad bol znova opravený. Na východnej strane hradu bol posta­vený veľký luxusný palác, ktorý slúžil výlučne len-potrebám kráľovskej rodiny. Stavba a zariadenie tohoto veľkolepého paláca stála bezmála I a pol milióna zlatých. Sem sa roku 1766 presťahoval krajinský miestodržiteľ, vojvoda Albert Tešínsky, manžel arcivojvodkyne Kristíny, dcéry Márie Terézie. Býval na hrade celých 15 ro­kov a mal tam skvelý dvor.

Roku 1783 bratislavský hrad bol na rozkaz cisára Jozefa II. premenený na hlavný katolícky seminár pre Uhorsko. Prestavné práce vtedy vykonal dvorný architekt Hellenbran.

Roku 1790 na bratislavskom hrade bol zvolený za krajinského palatína Alexander Leopold, syn Leopolda II.

Roku 1802 seminár preložili do Trnavy a vyprázdnené miestnosti boly zariadené na kasárne.

V máj i roku 1811 vznikol na hrade požiar a zničil všetko, čo mu len prišlo do cesty. Od tých čias hrad pustne.

Za najstaršiu čiastku hradu sa pokladá takzv. „Korunná veža" juhozápadná. Údajne tvorila kedysi samostatný celok a bola obkľúčená hlbokou priekopou. V tejto veži bola strážená roku 1784 kráľovská koruna s krajinskými klenotmi, a v nej bol väznený v rokoch 1567 — 71 sasko-weimarský vojvoda Friedrich II.

Výhľad z hradu je priamo oslňujúci. Azda nikde inde nenájdeme niečo podob­ného.

Vidíme z neho severovýchodné výbežky Malých Karpát, Kamzíkov vrch a oko­lité malebné dedinky. Pod nami sa tíško a majestátne valí Dunaj a zdá sa nám, sťa by mumlal mohutné piesne o zašlej sláve Bratislavy. Ak pozeráme na juh, padne nám do očú územie maďarské a rakúske. Na západe náš pohľad utkvie na devín­skych vrchoch.

Pravda, bez povestí sa ani hrad bratislavský neobišiel..

Bratislavský Zámok
Podla rytiny Mateja Meriana z roku 1649
 

Bratislavská hradná panna.

Pod týmto názvom sa nám zachovala veľmi dojímavá pieseň, ktorá, podlá údajov, pochádza od bosniackych gusliarov. V tejto piesni je ospevovaná horúca láska hrad­nej panny k tureckému vodcovi a tvorí podklad vyše tristo rokov starej povesti. Hradný pán a jeho dcéra, o ktorej sa v piesni a týmto aj v povesti hovorí, sú osoby histórii neznáme, no druhí dvaja dejatelia, a to Vid Zjeravič a Nakič Huseim, sú postavy historické. Vid Zjeravič bol uhorským špiónom, niekoľkokrát sa preto obrátil v tureckom tábore. Nakič Huseim však vládol na hrade pri rieke Sáve. Nakič sa zúčastnil ako mohamedán na viacerých tureckých výpravách.

Hradná slečna po prudkej hádke s nemilosrdným otcom sedí uplakaná a zamysle­ná vo svojej komnate. Zvonku doliehajú cez otvorené obloky veselé piesne hradného vojska, ktoré právo oslavuje odrazenie tureckého útoku.

Hradná slečna mala už troch pytačov. Zá­možných a bohatých veľmožov. Jej srdce však patrí inému. Je neoblomná a ide vytrvale i napriek otco­vým vyhrážkam za hla­som vlastného srdca.

Vstala s pohovky a začala sa pomalým kro­kom prechádzať po

drahých a ťažkých kobercoch, ktoré tlmia jej pružné kroky. Zastala pred veľkým zrkadlom. Premeriava svoju krásnu postavu s úľubou.

Je vysokej, štíhlej postavy a jej krásnu hlávku pokrývajú kučeravé zlaté vlásky.Čelo má vysoké a pod pekným čielkom, sťa dva cenné drahokamy, svieti jasným ligotom dvoje modrých očú. Malé, sťa jahody červené ústočká, núkajú sa k bozku.

Pozerá — veľmi dlho pozerá do zrkadla a čím ďalej, tým rýchlejšie sa dmú jej krásne prsia.

Bielou rúčkou prešla po vysokom čele, v modrých očiach sa zjavila slza a padla na dlhé riasy.

Sadla znova na pohovku a celým jej tielkom zalomcoval usedavý, bolestný plač...

Ani nepozorovala, že dvere sa prudko otvorily a vstúpil dnu vysoký, statný človek, asi päťdesiatnik. Jeho tvár je prísna, z očú svieti neústupnosť. Je to človek krutý a nemilosrdný.

Pozrcl na plačúcu krásavicu temer pohŕdavým pohľadom a preriekol: — Ako vidím, zasa ,sa smoklíš, veď si sa smoklila len pred chvíľou. No, a premyslela si už tú vec?

Bol to sám otec, pán mocného bratislavského hradu.

Bratislavský Zámok
Podla ocelorytiny z roku 1856
 

Dcéra kývla záporne hlavou.

V očiach otcových sa zjavil hnev.

Však uvidíme, ale si pamätaj, že ti vybijem spupnosť z tvojej tvrdej hlavy.Ber na vedomie, že zajtra sa zasnúbiš s tým, s ktorým ja budem chcieť, a ber na vedomie i to , že si moja dcéra a mám právo s tebou zaobchodiť, ako ja sám chcem.Priprav sa zajtra na zasnubovaciu slávnosť, a nesmokli sa!

A už ani nepozrúc na uplakanú devu, pobral sa hrmotne von.

Krásna panna ostala so svojím smút­kom, túžbami, pálčivými žiadosťami tela i ducha . . .

Cez okno sa predieral pošmúrny sú­mrak podvečera . . . Samopašné hlasy hodujúcich vojakov utíchaly . . .

Slnce zapadlo za hory. Pomarančový kolorit oblohy sa zmenil na popolavú šedosť, ktorá pôsobila ťaživo a odumie­rajúco . . . Zavítala noc . . .

Panna sa pobrala na odpočinok, ale anjel spánku nechcel poľúbiť jej čielko. Usnula až nad ránom, aj to len nespo­kojným, ťažkými vzdychmi a bolestný­mi výkrikmi prerývaným spánkom.

Keď sa prebudila, pocítila strašnú únavu. Slnce už plávalo vysoko po oblohe.

Prudko skočila s postele a obliekla sa.

Bratislavský Zámok
Podla anglickej rytiny z XIX.storočia
 

Na hrade sa schádzali hostia, ktorých hradný pán povolal na dnešnú zasnubovaciu slávnosť zo všetkých kútov krajiny . . . Boli to všetko významní hodnostári, zámožní ľudia a dobrí priatelia hradného pána.

Medzi služobníctvom sa už dlhší čas pošeptáva, že hradná slečna je zamilovaná do mohamedána Nakiča Huseima, ktorý táborí pod hradom, že o svojom snúben­covi nechce ani počuť a že celé noci prebdie v bolestnom vzdychaní . . .

Tieto reči sa dostaly aj do ušú nemilosrdného hradného pána a tomu možno pri­písať, že tak rýchle usporiadal zasnubovaciu slávnosť svojej dcéry s pánom susedného hradu, zámožným a veľmi významným šľachticom.

Bol to statný a krásny človek. Miloval hradnú pannu opravdivou láskou, ale srdce panny patrilo od tých čias, čo uzrela Nakiča pod hradom, výlučne len Nakičovi. Pre Nakiča odmietla už troch pytačov a pre Nakiča je ochotná podstúpiť i najväčšie múky.

Hej, a dnes musí zasa prekonať ťažkú skúšku, ktorej hodina sa približuje . . .

Čo má robiť, kam sa podieť, lebo za nič na svete nie je schopná zrieknuť sa vyvolenca svojho srdca, ku ktorému, hoci ho len raz videla, zahorela nepremožiteľnou láskou?

Sedí zasa samotná vo svojej izbietke. Vidieť na nej, že veľmi tuho rozmýšľa.

Odrazu sa jej čielko vyjasnilo.

Otvorila dvere a vyšla na chodbu. Prešla až na koniec chodby a obzrúc sa, či ju mrklo nepozoruje, otvorila tajné dvere a vošla pod hrad do temnej pivnice. Pevne sa odhodlala, že do tých čias sa neukáže, kým jej ženích, za ktorého ju chce nemilosrdný otec nasilu vydať, z hradu neodíde.

Panna sa utiahla do kútika a skrčiac nôžky pod trasúce sa telo, čupela tíško.

Zavrela oči. V duchu sa jej zjavil obraz milovaného Huseima. Kochala sa dlho v tom obraze a celým jej telom sa rozlialo veľké šťastie.

Nevedela, že na hrade nastala medzitým veľká trma-vrma. Otec zúril, klial a na-

dával. Prekutali celý hrad, ale nenašli ju nikde. Ženích sedel netrpezlivý, na tvári sa mu zračila nevolá. Všetci sa cítili nevolno a mnohí v duchu aj ľutovali chudáka pytača, ktorý sedel ako na tŕni.

—  Nehnevaj sa, priateľ, — obrátil sa hradný pán k nešťastnému ženíchovi, — ja nemôžem zato, veď som prekutal celý hrad a nedajbože ju nikde nájsť. Mňa to, priateľ, ešte viac bolí ako teba a prisahám ti, že moja pomsta ju neminie, — do­končil zúriaci hradný pán a zaiste by ju v tej chvíli bol zavraždil, keby mu bola prišla pod ruku.

—  Mne už daj svätý pokoj a radím ti, aby si lepšie vychovával svoje deti. A vy­prosím si, aby ma niekto mal za blázna, — odsekol namrzený ženích a bez rozlúčenia odišiel.

Bratislavský Zámok
Král.palác,v popredí korunná veža
 

Katovské srdce hradného pána po tomto nezdare ešte sa viac zatvrdilo a vedomie, že stratil nielen bohatého ženícha, ale v ňom aj dobrého priateľa, na ktorého pri svojich častých bojoch bol stále utisnutý, našepkávalo mu ešte hroznejšie myšlienky na krvavú pomstu.

Vydal rozkaz, aby ju znova hľadali a po nájdení hneď priviedli k nemu . . . Našli ju konečne po celonočnom hľadaní v temnej pivnici. Bola bledá, vyhladovaná a polozmrznutá. Len jej oči svietily stále tým jasným plamienkom, v ktorom sa zrkadlila statná postava krásneho mohamedána. Predviedli ju pred hrozného pána hradu.

Hľadel na ňu dlho . . . divo ... a sto chutí mal vrhnúť sa na ňu a zaškrtiť ju. Zdržiavalo ho len vedomie, že ľudia by to videli a ukazovali by na neho prstom ako na vraha, hoci v ich myšlienkach už bol dávno vrahom . . .

Po chvíli pozrel na ňu trochu pozornejšie a zdalo sa, že v jeho divo planúcich očiach sa zjavila iskierka milosrdenstva. — Prečo mi robíš takúto hanbu? — opýtal i naoko podráždene, dívajúc sa na ňu uprene.

Lebo milujem iného, — odpovedala a sklopila oči.

Že miluješ iného? A koho? Azda len nie toho pohana, ako sa medzi služobníctvom pošepkáva?

Áno, milujem Nakiča Huseima!

—  Opakuj mi to ešte raz! — vykríkol hradný pán a pokročil k nej celkom blíz­ko, takže cítila na tvári jeho horúci dych.

—  Milujem Nakiča Huseima!

—  To je hrozné! Moje dcéra miluje pohanského   psa,   ktorého   nenávidím z celej duše a vedel by som ho hneď na mieste zavraždiť!

Odmlčal sa. Izbou sa nieslo dusivé ticho, sťa by sa čakalo pri posteli smrteľne chorého na posledné vydýchnutie.  Pozrel znovu na ňu divo.

—  Chceš sa ho zrieknuť? — opýtal sa po chvíli.

— Nemôžem, nemôžem, otče môj, ani keby som sa chcela, lebo ho nesmierne milujem, — povedala ticho.

— Je to — tvoje posledné slovo? - Ano!

Bratislavský Zámok
Pohlad ocelorytiny Ľud.Rohbocka z roku 1856
 

Otec prudko vstal a zavolal na sluhov: — Vrhnite túto pobehlicu do najtemnej­šieho väzenia! Strážte ju dobre, lebo beda vám všetkým, ak by z väzenia ušla. Za­platíte to svojou krvou. Rozumeli ste?

Sluhovia kývli mlčky hlavami a uchopili mladé dievča.

Dcéra sa dala odviesť bez poznámky. Otec pozeral bez pohnutia na túto divú scénu.

Dvere väzenia sa za ňou zatvorily. Sadla do kútika a horko sa rozplakala.

Dni utekaly, ale nikto neprichádzal, aby ju vyslobodil. Len na mladom strážcovi pozorovala akúsi známku ľútosti a milosrdenstva. Bol to mladý vojak, ktorý nejeden raz ešte na hrade s akýmsi túžobným zrakom ju sprevádzal. Vedela, vycítila to, že ju tajne miluje.

Sedela vo väzení už vyše dvoch týždňov; raz zavolala na mladého vojaka a pro­sila ho, aby vošiel do cely.

Vojak si ju vôbec nevšimol, hoci jej hlas vzbudzoval v ňom sladké túžby. Bol to tvrdý vojak a svojmu pánovi úplne oddaný.

No konečne hlas krvi v ňom zvíťazil.

Rozpamätal sa na blahé chvíle, ktoré zažíval zakaždým, keď ju uvidel krásnu a sviežu na hradnom dvore, rozpamätal sa na plamenné city, ktoré ho zavše ovládaly. A teraz je tu, je s ňou len sám, môže byť jeho, môže byť čo len na hodinu, ale jemu stačí i táto hodina, stačí chvíľa, aby tento deň mohol pokladať za naj­šťastnejší deň celého svojho života ... A potom nech ho hoci zabijú . . .

Krv mu udrela silným prúdom do hlavy a všetko sa mu zatemnilo pred očami, /ubudol, že ho čaká trest, že ho čakajú múky, azda aj smrť. Zabudol, že je vojak, vzbudil sa v ňom človek z krvi a z mäsa . . .

Bratislavský Zámok
Podla fotografie z 1938
 

Otvoril dvere a zastal na prahu.

H radná slečna vystrela k nemu ruky a pozrela mu prosebné do očú.

Pritúlila sa k nemu. A jemu krv ešte silnejšie búšila do hlavy.

Chcel ju objať.

Vtedy .sa mu vymkla z rúk. Stala si vyzývavo stred temnej komôrky,

—  Aká je krásna!

Rozbehol sa za ňou, ale ona sa mu znovu vymkla a povedala mu:

—  Budem tvoja, ale najprv sa mi zaprisahaj na zdravie svojej matky a na svoju vojenskú česť, že mi potom daruješ slobodu a nebudeš mi prekážať v tom, aby som mohla opustiť väzenie . . .

—  Prisahám ti, prisahám stokrát! — vykríkol trasúcim sa hlasom a vrhol sa znovu k nej.

Nebránila sa už. Oddávala sa mu s krásnym obrazom milovaného mohamedána v duši.

A — za takú veľkú cenu sa dostala z väzenia . . .

Vonku bola noc . . . Čierna, strašná noc . . .

Blúdila zapadlými kútmi hradu a neďaleko bočnej brány stretla Vida Zjeraviča, uhorského špióna, ktorý znal dokonale turecký tábor a dokonca sa osobne poznal aj s Nakičom Huseimom .

Prinesená obeť ju už nebolela. Veď jej duša ostala i potom čistá . . . Pozrela na Zjeraviča . . .

A čo vy tu, krásna panna, čo tu robíte v túto nočnú hodinu, či vás už pustili z väzenia ? — opýtal sa špión so záujmom a pozrel udivený na hradnú slečnu.

Slečna priložila dva prsty na ústa na znak toho, aby nehovoril tak hlasno, a pristúpila k nemu bližšie.

Utiekla som a chcem ísť za Nakičom !

-  Čo? Utiekla? Veď to je nemožné! — zadivil sa špión.

Bolo možné, ale teraz to nechajme. Mám k vám prosbu. Vy poznáte dobre linecký tábor a poznáte aj Nakiču Huseima, ako som počula. Viete, že ho mi­lujem.

Zjeravič prikývol hlavou.

-  Zaveďte ma k nemu, — pokračovala tichým hlasom a pozerala mu prosebne do očú .

Bratislavský Zámok
Podla modelu kapitána Adolfa Stephaniho
 

 

-  To nie je možné, nie, slečna zlatá. Zahrávali by sme si obidvaja so životmi,odpovedal  po dlhšom rozmýšľaní.

Slečna pristúpila k nemu ešte bližšie. Pocítil vôňu krásnej ženskej bytosti a neodolal

Preobliekol sa do šiat hradného dôstojníka a chytiac hradnú slečnu za ruku, vyviedol ju tajnými hradnými chodbami do tureckého tábora. Nakiča Huseima na­šiel v zapadlej krčme v spoločnosti niekoľkých opitých dôstojníkov.

Odovzdal mu slečnin list.

Nakič začal čítať s veľkým záujmom, ale čím ďalej čítal, tým viac sa jeho tvár krivila do posmešného výrazu, a keď list prečítal, vy­buchol hlasným smie­chom:

—  Chachacha! To vám je do popukania, to hradné kresťanské šteňa mi vyznáva lásku, a ako horúco . . . Chachacha . . .

List podal svojmu susedovi a nakoniec malá krčma sa naplnila výsmešným re­hotom pohanských vojakov.

Vid Zjeravič stál ako skamenelý uprostred tohoto hrozného smiechu, ktorý tak surovo urážal jemné city zamilovaného dievčaťa.

—  Hanbi sa, ty pohanský pes, ktorý takto zneuctievaš lásku krásneho a do teba, nehodník, zamilovaného dievčaťa! — vykríkol konečne, nemohúc ďalej počúvať hanobiace výbuchy smiechu a škaredé poznámky.

Nakič vyskočil so stoličky, chcel udrieť statočného zástancu neviny a lásky sta­točného dievčaťa.

Vid Zjeravič odskočil a vrhol sa na Nakiča.

Bratislavský Zámok
Královský palác
 

V krčme sa rozpútal divý boj. V povetrí, preplnenom štipľavým smradom alko­holu, prachom, dymom a výparmi upotených ľudských tiel, sa zablysly meče. Zjeravič sa bránil statočne a za krátky čas zabil päť Turkov. Keď to ostatní vi­deli, zľakli sa a prišlo im na um, či aj v tomto ináč telesne slabom kresťanovi neväzí nejaká nadzemská moc, o ktorej už toľko počuli rozprávať medzi ľudom zutekali.

V krčme zostal len sám Zjeravič s Nakičom.

Pozerali si chvíľu nenávistné do očú. No, a čo, ty pohanský pes, máš ešte chuť posmievať sa láske našej hradnej slečny? - preriekol Zjeravič a postavil sa pred svojho soka.

Nakič ho udrel silne po tvári.

V Zjcravičovi sa vzbudilo zviera.

Zamával znova mečom a vrhol sa na neho. Zápasili dlho, ale konečne predsa len Zjcravič zvíťazil.

Dobre  miereným úderom zabil svojho nepriateľa. Potom mu kľakol na prsia a odrezal mu hlavu. Hlavu napichol na kopiju a víťazoslávne sa pobral von l krčmy. Na kraji tureckého tábora ho už, netrpezlivo očakávala hradná

Kriste môj, čo ste to učinili, veď je to Nakič! — vykríkla a padla v bezvedomí na zem.

Zjcravič sa naklonil nad ňu a začal ju kriesiť.

Po dlhej chvíli otvorila oči a pozrela na svojho sprievodcu s veľkou nenávisťou. Čo ste to učinili? — opýtala sa trochu pokojnejšie a začala hladkať zakrvavenú hlavu Turka.

Bratislavský Zámok
Gotická brána krála Mat.Corvina
 

Nič iného si nezaslúžil, veď je to obyčajný zlosyn, — povedal a odtrhol jej bielu rúčku od zakrvavenej hlavy. Nerozumela ho.

Teda vám všetko porozprávam!

Pozorne počúvala obrancu svojej cti. Na konci pocítila v duši k nemu akúsi zvláštnu príchylnosť, jeho hrdinskosť ju uchvátila, a voči pohanovi, ktorý tak zneuctil jej čisté city lásky, ju opanovala nenávisť. Pritúlila sa k hrdinnému Zjeravičovi. On pohladkal jej malú rúčku a pobrali sa na hrad, kde medzitým nastal po nej veľký shon. Nikto nevedel o nej povedať ani slova, lebo mladý vojak, ktorý ju vypustil, pre-I n n lol sa na jej slamníku dýkou . . . Zdalo sa, že sa akosi blažené usmieva v ohromnejkaluži krvi . Hradný pán hrozne zúril.

Sedí v hlbokom kresle a pozerá tupo pred seba . . . Akosi bolestne . . .

Dvere jeho komnaty sa otvorily.

Vyskočil a keď zazrel svoju nevďačnú dcéru, chcel sa na ňu vrhnúť . . .

Vtedy však jeho zrak utkvel na za­krvavenej hlave, ktorú Zjeravič držal v ruke.

—  Nakič Huseim! — vykríkol skoro bez seba.

—  Nakič Huseim! — opakoval ra­dostne.   —   Môj najväčší nepriateľ je mŕtvy a tu je jeho hlava! Hurrá, pod' sem, dcéra, poď sem, všetko som ti od­pustil ! — a prvýkrát v živote pritúlil na prsia svoje nešťastné dieťa.

Dcéra sa blažené usmievala a po očku pozerala na Zjeraviča.

Otec zbadal tento pohľad a porozumel. — Dobre je, deti moje, tento deň je mojím najšťastnejším dňom. Poď sem teda aj ty, Zjeravič, si hrdinom, zaslúžiš si odmenu!

Kľakli pred otcom na kolená a s blaženým úsmevom na tvárach prijali jeho otcovské požehnanie . . .

A neprístupný, nemilosrdný a krutý hradný pán ako by sa bol od tohto dňa úplne zmenil. Často sa usmieval a kedykoľvek stretol svoju šťastnú dcéru, vždy ju otcovsky pohladkal po tvári. . .

Bratislavský Zámok
Časť chodieb
 

 
< Predchádzajúca   Ďalšia >
Slavica o.z. © 2014 :: kastiel.org webmail