Hlavné menu
Úvod
Zoznam pamiatok
Kaštiele a kúrie
Historické vily
Hrady a zámky
Hradiská a veže
Meštianske domy
Ľudová architektúra
Technické pamiatky
Skanzeny
Mestské rezervácie
Slovenské jaskyne
Slovenské kúpele
Ostatné pamiatky
><
Slovník
Odporúčaná literatúra
Dobové fotografie
Staré mapy
Filter krajov
Filter okresov
Najnovšie pridané
Koplotovce kúria 1
Koplotovce kúria 2
Rača Pálfiho kúria (Barónka)
Malacky Malý kaštieľ
Plavecký Mikulᚠ- Kaštiež Mon Repos
Najprezeranejšie
Barokový kaštieľ vo Veľkom Bieli
Veľký Biel Kaštieľ (Barokový)
Kaštieľ Beladice
Kaštieľ Beladice
Hrad Hrušov
Hrad Hrušov
Partneri projektu
Úvod arrow Články arrow Topolčiansky hrad
Tlačiť E-mail

Topolčiansky hrad

Topolčany
Podla fotografie z 1938
V bývalej Nitrianskej župe v topoľčianskom okrese, od mestečka Topoľčian na sever, na kopci medzi horami, nad útulnou dedinkou Podhradím sú ešte dosť za­chovalé rumy hradu topoľčianskeho.

Hrad s impozantnou, zachovalou a opravenou „neboj sa vežoufí ako mlčanlivý strážca hľadí na šíre okolie. Pod ním, ako by do jeho ochrany, túlia sa drobné cha­lúpky Podhradia. On už nie je ich postrachom, ako býval za stredoveku, iba ozdo­bou, ktorá tvorí s nimi harmonický, romantický obraz. Obraz pôsobí takým moc­ným dojmom, že ťažko naň zabudnúť. Nálada okolo je tichá, idylická: prostredie pre tichý život slovenského sedliaka. Pyšno sa vypínajúca, vetrom ošľahaná veža ako by bola jeho záštitou.

Nemožno dokumentárne zistiť, kto a kedy založil hrad Topoľčany. Hrad sa po prvý raz spomína v listine kráľa Bela IV. z roku 1235, teda bol postavený už pred tatárskym plienom.

V druhej polovici XIV. storočia bol kráľovským majetkom. Keď kráľ Žigmund roku 1389 odobral synom baňa Koňu, Frankovi a Šimonovi, pohronský hrad Sásov a k nemu patriace žarnovické panstvo, dal im za ne hrad a mesto Topoľčany a k nim

 

patriace panstvo. Výnimku spravil len s obcou Preseľanmi, ktorá patrila k hradu a ktorú daroval Ladislavovi Šarovi.

Zamieňanie hradov a majetkov kráľ Žigmund mal už akosi v krvi, bola to jeho slabá stránka.

Synovia baňa Koňu sa na topoľčianskom hrade ani dobre nezohriali, kráľ Žig­mund už po ňom zatúžil, privlastnil si ho a Koňovcom za Topolčany dal panstvo v Čákturni (roku 1397).

Ale už roku 1406 vrátil Topoľčany Šimonovi, ktorý bol v ten čas krajinským sud­com a osvojil si priezvisko „Széchéni"'. Jeho brat Fraňo už vtedy nežil.

Roku 1411 dedičia baňa Koňu sa so všetkými rodinnými majetkami podelili. Hrad Topoľčany dostal Fraňov syn Ladislav, no mesto Topoľčany ostalo majetkom spomenutého krajinského sudcu Šimona Széchényiho. Po Šimonovej smrti čiastku Topoľčian, mesta, zdedil i Ladislav.

Roku 1421 vtrhlo niekoľko oddielov husitského vojska na Slovensko. Husiti zne­pokojovali najmä Trenčiansku stolicu a okolie samého Trenčína, potom zmenili smer svojich výpadov a udreli na okolie mesta Bratislavy, do Malých Karpát (roku 1428) a zaujali aj mesto Skalicu.

Roku 1430 kráľ Žigmund vydal známe protihusitské „regulamenty", podľa kto­rých (bod XXXVI.) aj Ladislav, pán topoľčianskeho hradu, ktorý si tiež osvojil priezvisko „Széchényi"', je povinný postaviť proti husitom dvesto jazdcov.

V tomto čase bola aj ona krvavá bitka pri Trnave, v ktorej husiti hrozne porazili kráľovské vojsko, vedené vojvodcom Ctiborom. Kráľovské vojsko stratilo v tejto bitke vyše 6000 chlapov, husiti len 2000.

Topolčiansky hrad
Pdla kresby z konca XIX.storočia
 

 

Roku 1434 husitské vojsko, vedené Jánom Smykenckým, dobylo hrad Topoľčany a urobilo si na ňom hlavný vojenský stan. Tu sa sústreďovaly husitské čaty, boju­júce v údoliach riek Nitry a Váhu. Husiti sa z Topoľčian chystali do Liptova (Ru­žomberka), chtiac sa tam spojiť s husitským vojskom, bojujúcim v Spiši. Z Ružom­berka cez Šturec mali sa pohnúť na spoločný pochod proti bohatým banským mestám.

Ale tento ich plán sa prezradil, a preto Žigmund chytro poveril vojvodcu Ctibora a Petra z Levíc, aby husitov na topoľčianskom hrade hneď napadli.

Peter z Levíc prišiel pod topoľčiansky hrad s veľkou vojenskou silou a začal ho hneď obliehať. Ale husitské vojsko na hrade sa tak udatné bránilo a toľko škôd narobilo obliehajúcim, že veliteľ obliehajúceho vojska, Peter z Levíc, napokon videl, že obliehaním hradu nič nevyhrá, že pokračovanie v obliehaní by si vyžiadalo ešte veľa obetí a času. Preto prestal útočiť, začal sa s husitmi pokonávať a podarilo sa mu s nimi dohodnúť. Peter z Levíc vyplatil husitom 9000 zlatých dukátov a hu­siti topoľčiansky hrad opustili.

Ale kráľovské vojsko sa neudržalo dlho na hrade, roku 1442 hrad Topoľčany bol už zas v husitských rukách. Jeho veliteľom bol husitský vodca Ján Lučinský, ktoré­mu neskôr kráľ Vladisláv dal za Topoľčany iný hrad na Morave.

Roku 1459 pánom hradu Topoľčian bol krajinský palatín Michal Országh, ktorý mával na hrade aj palatínske zasadnutia. Z Topoľčian vydával svoje mnohé roz­kazy. Ale právnicky sa Topoľčany staly jeho majetkom len roku 1481. Vtedy totiž je datovaná donačná listina kráľa Mateja Corvinä, podľa ktorej všetky majetky ne­bohého Ladislava Széchényiho (Fraňovho syna) stávajú sa vlastníctvom Michala Országha a jeho syna Ladislava.

K topolčianskemu hradnému panstvu patrily v tom čase okrem iných aj tieto obce: Topoľčany, Malé Soľčany, Pochoba, Nemčice, Vitkovce, Izbeg, Kuzmice, Veľké Merašice, Malá Ves, Behynce, Dvorany, Závada, Velišovce, Tesáry, Jajce, Veľké Rypňany, Podhradie a Malé Rypňany.

Roku 1504 Žigmund z Levíc poslal kráľovi Vladislavovi prosbu, v ktorej si robí nárok na polovicu topoľčianskeho panstva. Vladisláv jeho prosbe vyhovel a jej exekvovaním poveril nitriansku kapitulu. Ale keď splnomocnenec kapituly kanonik Václav z Bánoviec a kráľovský poverenec Krištof z Paruce prišli do Topoľčian, aby boli pri oddávaní polovice topoľčianskych majetkov Žigmundovi z Levíc, synovia Ladislava Országha proti tomu protestovali a dotyčnú polovicu odopreli oddať.

 

Roku 1516 na kráľovský rozkaz nitrianska kapitula znovu sa pokúsila prinútiť topolčianskych pánov, aby oddali polovicu majetkov Žigmundovi z Levíc, ale kaste­lán Országhovcov na topoľčianskom hrade, Ondruš Beneck, to znemožnil.

Topoľčiansky hrad sa neskôr stal majetkom rodiny forgáčovskej, potom Erdödyovcov a Colloredovcov, napokon barónov Stummerovcov.

Preto, že je ďaleko od sveta a hlavných frekventačných ciest, stal sa svojim pánom nepohodlný a keď stratil svoj vojenský význam ako pevnosť, panstvo ho začalo za­nedbávať, vysťahovalo sa z neho do pohodlnejších kaštieľov.

Hrad pustol zub času začal pomaly ohlodávať jeho múry, a ohlodával ich tak dlho, až ostaly z nich len rumy.

Poslední majitelia hradu, Stummerovci, vežu a niektoré čiastky hradu dali opraviť a tým na čas znemožnili ničivú prácu živlov a času, ale hrad jednako nosí na sebe znak nevyliečiteľnej choroby. Dnes ešte ako-tak odoláva času a víchrom, no jeho odolnosť je so dňa na deň menšia. Nie je ďaleko deň, keď' poďľahne úplne.

 

Neradi sa lúčime s pekným pamätníkom dávnych čias, kde kedysi sláva a hrdosť trónily.

Tpolčany
Podla kresby akad.maliara Antona Djuračku
 

O hrade sa zachovala táto povesť:

Na topoľčianskom hrade dožíval svoj život dobrácky hradný pán. Bol to starec jasných belasých očú, príjemnej tvári. Žil na hrade so svojou jedinou dcérou, ktorú mal veľmi rád.

—  Ty si mojím slniečkom, ktoré svieti na tmavé dni môjho zhasínajúceho živo­ta, — hovorieval otec dcére, hladkajúc jej zlaté vlásky.

Dcéra darovala svoje srdce chudobnému, ale statočnému zemanovi, hoci na hrade sa obrátilo mnoho bohatých pytačov-velmožov, medzi ktorými bol i hrdý, bohatý pán susedného hradu.

Otec neprekážal dcérinej láske, ba tešil sa, že bude s chudobným zemanom úplne šťastná.

V týchto časoch sa strhla v krajine zúrivá vojna. Každý na niečo súci človek sa vydal so zbraňou v ruke proti barbarskému Turkovi, ktorý vraždil, plienil a pálil všetko, čo mu prišlo do cesty.

Neostal doma ani dcérin milenec.

—  Neboj sa, vrátim sa, len čo Turka porazíme! — lúčil sa so svojou milou. A rozlúčili sa.

Ale pán susedného hradu medzitým kul plány, ako by si mohol získať srdce krás­nej panny i s jej rozsiahlymi majetkami.

Jeho pisár mu radil, aby sa zmocnili posla, ktorý prináša hradnej panne listy od milého, a hradný pán sa chytil tejto rady zuby-nechty. Od toho dňa silní haj­dúsi strážili pri hrade panny a brali všetkým poslom listy. Nemilosrdný hradný pán vrhal poslov do najtemnejšieho žalára, aby sa o veci nikto nedozvedel.

A na hrade sa rozľahol smútok.

Márne bolo potešovanie dobrého otca — dcéra plakala neprestajne, zamierala túžbou. A pán susedného hradu tiež nelenil. Prichádzal na hrad temer každý deň a nahováral pannu, aby sa za neho vydala; no panna nechcela o tom ani počuť.

—  Radšej zomrieť, radšej zomrieť ako vydať sa za neho! — hovorila zakaždým svojmu otcovi.

—  Chuderka, dieťa moje zlaté, — hladkával otec jej vlasy, — nezúfaj, vráti sa, ešte sa vráti. . .

—  Nie, nie, — nariekala dcéra, — on zomrel, zahynul, keď nepíše . . .

 

A napokon prišiel posol so zvesťou, že snúbenec na bojišti zahynul. Panna vy­kríkla a zamdlela, keď počula zvesť. Tri dni visel jej život na nitke a i keď po troch dňoch prišla ako-tak k sebe, jej život bol už len pomalé umieranie.

A pán susedného hradu zas prišiel k nej a prosil, aby sa vydala za neho.

—  Veď je už mŕtvy, — povedal, mysliac na jej milého.

—  Budem žiť jeho pamiatke, — povedala panna ticho, oddaná do vôle božej. Hradný pán zúril.

— To je hrozné! — ponosoval sa svojmu pisárovi. — Ani zvesť o smrti ma nesblížila s ňou. — Už si neviem rady! — doložil po chvíli. — Toto bola moja posledná zbraň.

Totiž list o smrti snúbenca poslal sám hradný pán, mysliac, že panna sa potom dá prehovoriť.

Teraz sa zúrivo rozbehol po komnatách, keď videl, že i toto bolo daromné, behal ako šialený, škrípal bezradne zubami.

Čas sa míňal a vojna s Turkom utíchala. Snúbenec sa tešil na návrat, na svoju milú, pri ktorej bude môcť teraz ostať do smrti.

Image
Podla fotografie z 1938
 

 

No snúbenica hynula viac a viac, zanedlho podobala sa viac mŕtvole ako živému tvoru.

A keď raz podvečer snúbenec zabúchal na hradnú bránu, z hradnej zvonice ozval sa naraz umieráčik.

—  Kto zomrel? — opýtal sa snúbenec sluhu, ktorý prišiel bránu otvoriť.

—  Hradná panna, — bola smutná odpoveď.

Snúbenec ostal bez seba, potom sa rozbehol cez hradný dvor a keď sa vrútil do komnaty, jeho snúbenica, ležiaca v bielych perinách, bola už podobná anjelu, a nie panne.

Kľakol pred posteľou na kolená a horko zaplakal.

A pán susedného hradu ešte stále zúril a šklbal si vlasy, zapchával si uši, aby ne­počul hlas umieráčika, ktorý prilietal k nemu na krídlach jesenného podvečera . . .

 
< Predchádzajúca   Ďalšia >
Slavica o.z. © 2014 :: kastiel.org webmail